pochovaní za živa

Pochovanie zaživa patrí medzi základné nočné mory bežného človeka a do povinnej výbavy každej správnej zbierky hororových klasík. Tento typ smrti je dokonca natoľko populárny, že strach z neho má aj vlastnú diagnózu. Chorobný strach z toho, že vás pochovajú zaživa, sa volá tafefóbia. 

To, že ste paranoik, neznamená, že vás neprenasledujú. Podobné heslo sa dá použiť aj pri tafefóbii. A po príklady nemusíme chodiť ani do ďalekej minulosti. Aj keď my začneme práve tam. 

Collins 
Dievčatko Collins zomrelo v roku 1896. Pri jej pochovávaní nevedeli presnú príčinu smrti, zistili ju až pri presune tela o dva dni neskôr. A nález to bol naozaj hororový. Keď vykopali rakvu, našli v nej telo s jasnými znakmi predsmrteľných múk. Na kúsky roztrhanú prikrývku, kolená pritlačené k brade, jedna z rúk vykrútená za hlavou... Collins mala naozaj desivú smrť. 

Mary Norah Bestová 
Pri pochovaní zaživa nemusí ísť vždy len o nešťastnú náhodu. Dokazuje to aj prípad Mary Norah Bestovej, 17-ročnej dievčiny, ktorú pochovali v roku 1871 v Kalkate. Do hrobu sa dostala po tom, ako ju lekár vyhlásil za mŕtvu. Odvolal sa na choleru, v skutočnosti si však robil zálusk na jej peniaze, ktoré vďaka smrti dostal. 

Pravdu sa rodina dozvedela až o desať rokov neskôr, keď rodinnú hrobku doplnili o telo Marynho strýka. Našli kostru dievčaťa, ktoré vyliezalo z hrobky. Stalo sa pravdepodobne toto - dievča sa zobudilo a zúfalo sa snažilo dostať z rakvy. To sa jej čiastočne aj podarilo, no v poslednej chvíli od vyčerpania odpadla a pri páde sa udrela hlavou o roh hrobky. To sa jej stalo osudným. 

Madame Bobinová 
Tehotná madame Bobinová v roku 1901 nastúpila na parník plaviaci sa zo západnej Afriky. Všetkým sa zdalo, že trpí žltou chrípkou a preto ju premiestnili do miestnosti pre ľudí s nákazlivou chorobou. Tam sa jej stav zhoršil, umrela a pochovali ju. Zatiaľ to znie ako tuctový príbeh. 

Ošetrujúca sestra si však niekoľko dní po pohrebe spomenula, že Bobinová nebola studená a cítila aj pracujúce svaly na bruchu. Keď to povedala jej otcovi, telo exhumovali. A naskytol sa im skutočne desivý pohľad - ukázalo sa totiž, že Bobinovej dieťa sa narodilo a zomrelo na udusenie. Rovnako ako jeho matka, ako neskôr ukázala pitva. 

 
Tento príbeh sa tiahne mestskými legendami ako had džungľou, ale údajne sa naozaj stal. A to v roku 1701 v Severnom Írsku. 

Margorie McCallová ochorela a zdalo sa, že je naozaj mŕtva. Pochovali ju a všetci príbuzní odišli domov smútiť. Keď ju však hrobár išiel zakopať, prebudila sa a to ho vystrašilo natoľko, že z cintorínu ušiel. Margorie sa podarilo dostať z hrobu a nasmerovala si to rovno domov. 

Tam už bola zhromaždená celá rodina. Margorie zaklopala na dvere. "Ak vaša mama naozaj žije, prisahám, že je to ona," povedal manžel, ktorý prišiel otvoriť. Bola to ona. Keď to McCall zistil, okamžite odpadol. Aspoň jeden z týchto príbehov sa neskončil smrťou... 

Toľko k príkladom z histórie. Dôvodom týchto omylov bola nedostatočná znalosť lekárov, čo sa časom odstraňovalo. V súčasnosti sú podobné prípady skôr výnimkou. Napriek tomu pochovávanie zaživa celkom nevymizlo, ale dostáva ešte odpornejší ráz. Tu je  jeden prípad zo súčasnosti. 

Medine Meniová 
Medine Meniová žila na tureckom vidieku. Mala 16 rokov, teda presne vek, keď sa dievča začína zaujímať o chlapcov. A to sa jej stalo osudným. To, že sa rozprávala s rovesníkmi, sa podľa jej otca a starého otca priečilo moslimským pravidlám a museli preto konať. 

Medinino telo našli v záhrade rodinného domu, pod vrstvou betónu. Nemala na sebe žiadne stopy násilia, drog, či iných látok. Naopak, keď ju umiestnili do jamy, bola plne pri vedomí. Zomrela až na udusenie, keď sa jej do tela dostala zemina. 

Vyšetrovanie ukázalo, že za hrozným činom, akým sa paradoxne hovorí "vražda cti", je otec a starý otec. Medine tušila, že jej hrozí najhoršie. Trikrát bola na policajnej stanici, kde miestnych príslušníkov prosila o pomoc. Neúspešne. Ešte jedna desivá štatistika - v Turecku sa ročne odohrá približne 200 "vrážd cti". 

Autor: Matúš 

Margorie McCall